Je dôležité si uvedomiť, že naša výchova – to, ako komunikujeme s našim dieťaťom, ako mu nastavujeme hranice a pravidlá, ako sa k nemu správame a pod. ho veľmi významným spôsobom formuje a ovplyvňuje v ďalšom vývine.

Vplýva na jeho emočný vývin, osobnosť, sebavnímanie, ako aj jeho pohľad na svet okolo seba. Sme vlastne jeho prvotnou “bránou”, vstupom do vonkajšieho sveta, nastavujeme mu zrkadlo a zároveň sme mu najdôležitejším vzorom.

Preto je dobré si uvedomiť, aký som rodič, aký štýl výchovy vedome, či nevedome preferujem, čo mňa v živote formovalo, že som taký, aký som.

Je zrejmé, že na to, k akému výchovnému štýlu budem inklinovať, má silný vplyv jednak rodinná anamnéza (teda to, v čom som sám vyrastal, akí boli moji rodičia a pod.), jednak moja vlastná osobnosť, temperament, životný štýl, hodnotový systém. Ale aj aktuálne naladenie, aktuálna životná situácia (teda, či som sám so sebou v pohode, alebo či práve naopak riešim nejakú ťažkú životnú situáciu).

Povedzme si niečo o 3 základných výchovných štýloch:

1. Helikoptérny typ rodiča – v dnešnej dobe bohužiaľ veľakrát prevažujúci typ rodiča (najmä mamičiek), ktorý je typický najmä prehnanou starostlivosťou o svojho potomka. Zahŕňajúci svoje dieťa neustálou láskou, pozornosťou, starostlivosťou. Takýto rodič sa akoby snaží uchrániť dieťa pred všetkým “zlým”, ohrozujúcim z vonkajšieho sveta, chráni ho pred akoukoľvek záťažou, stresom, negatívnou skúsenosťou. Je mu akoby “stále za chrbtom”, pripravený priskočiť, keby čokoľvek hrozilo. POZOR! Je to veľmi škodlivý prístup, ktorý dieťaťu vysiela signál: “Mám o teba strach, neverím ti, že to samo zvládneš, si slabé a potrebuješ moju pomoc”. Plus vysiela signál, že tento svet je plný nebezpečenstva a hrozieb. VÝSLEDOK? Nevedomky vychováva neisté, nezodpovedné dieťa, ktoré nebude mať dostatočne osvojené zručnosti pre vlastný samostatný život. Zároveň v ňom môže vypestovať nezdravý egocentrizmus a nízke “social skills”, čo sa môže negatívne odraziť v jeho fungovaní v kolektíve, v partnerských vzťahoch a inde. Taktiež POZOR na veľmi nízku frustračnú toleranciu dieťaťa, resp. jeho nízku odolnosť voči nárokom okolia. RIZIKO vzniku úzkostných a depresívnych porúch v dospelosti ako dôsledok neschopnosti vyrovnať sa s nárokmi a požiadavkami okolia.
2. Autoritársky typ rodiča – ide o rodiča naopak prehnane prísneho, užívajúceho si rolu veliteľa, ktorý síce stanovuje jasné hranice a pravidlá, to nie je na škodu, ale na druhej strane nedáva dieťaťu pocit lásky a prijatia. Zväčša býva extrémne zameraný na výkon a svoju predstavu toho, aké by dieťa malo byť. Potláča jeho individualitu a snaží sa ho formovať podľa svojich očakávaní. NÁSLEDKOM čoho býva (najmä v období puberty) v rodine množstvo konfliktov, dieťa sa snaží voči očakávanému obrazu bojovať, veľakrát aj nevedomky “sabotuje” očakávania rodiča. Medzi dieťaťom a rodičom vzniká len malá citová väzba, prevažuje silné zameranie na výkon a s tým spojenú pochvalu. Dieťa následkom toho máva v dospelosti problém s autoritami – buď je extrémne submisívne, úzkostné a závislé na tom, ako ho vnímajú iní, alebo naopak prehnane nebojácne, so sklonom k hádavosti a hodnoteniu druhých len podľa ich očakávanému výkonu. Perfekcionisti so sklonom k večnej nespokojnosti.
3. Demokratický typ rodiča – ide o optimálny výchovný prístup, ktorý kombinuje kvalitnú citovú väzbu s dieťaťom (vyjadruje lásku, pozitívne vnímanie dieťaťa, podporujúci a kladný prístup), ale zároveň sa nebojí stanovovať isté hranice a pravidlá, ktoré dieťaťu ukazujú, ako fungovať v reálnom svete. Takýto rodič je konzistentný, jasný a čitateľný. Je rešpektujúci, milujúci a podporujúci dieťa v čo najväčšej možnej samostatnosti. Poskytuje dieťaťu možnosť v bezpečnom prostredí učiť sa na vlastných chybách, vedie ho k vlastnému rozhodovaniu, ale s dôrazom na prežitie si následkov. Tým ho krásne pripravuje na život, na to, aby bolo zdravo sebavedomé, sebestačné a schopné zvládať aj prípadné neúspechy. Vlastne buduje jeho odolnosť, schopnosť vyrovnávať sa s nárokmi každodenného života, čo je asi najdôležitejšie výchovné poslanie.

Pár tipov pre demokratického rodiča:

1. Som dieťaťu oporou vtedy, keď to skutočne potrebuje – teda ak si to vypýta, poskytnem mu radu, svoj názor, možné riešenia, ale nechám ho rozhodnúť sa samostatne. Zároveň však potom “nežehlím” zaňho následky jeho rozhodnutia. (PR. Dieťa si odmietne urobiť úlohu. Vysvetlím mu svoj názor, ale nebudem úlohu robiť zaňho! A keď následne dostane poznámku, alebo zlú známku a pod., je to JEHO hodnotenie, nie vaše. Musí si niesť následky svojho rozhodnutia).
2. Snažím sa dieťa povzbudzovať a upozorňovať na jeho silné stránky. Ale zároveň sa snažím byť objektívny. Neobhajujem dieťa v prípade, že viem, že urobilo chybu. Slabé stránky a zlyhania prezentujem ako možnosť učenia sa, možnosť zlepšenia. Aj prehry a zlyhania sú súčasťou života.
3. Trávim s dieťaťom aktívny spoločný čas, kedy je moja pozornosť 100% len jeho (čiže žiadna zapnutá TV, počítač a pod.).
4. Som svojmu dieťaťu vzorom (je dosť naivné očakávať, že dieťa bude robiť to, čo mu síce hovorím, ale sám nerobím, resp. nie som konzistentný vo svojich tvrdeniach) PR. otec vyčíta synov, že bol vulgárny na učiteľku, ale sám pri každej príležitosti vybuchne a je agresívny voči okoliu…
5. Myslím aj na seba! Možno to mnohých z vás zarazí, ale pravdou je, že len spokojný rodič môže vychovávať spokojné dieťa. Ukážte mu, že aj vy ste dôležitý a máte nárok sa čas pre seba (na svojho partnera, priateľov, hobby a pod.). Dieťa vás bude viac rešpektovať a vážiť si vás, kedy bude vnímať, že si aj vy vážite samých seba, máte sa radi a ste v emočnej pohode.