Čo všetko rieši rodič pred a počas procesu diagnostiky svojho dieťaťa, čomu sa skôr vyvarovať a čo môže naopak pomôcť…

OT: V prvom rade ďakujem, že ste si našli čas, ale aj odvahu otvorene hovoriť o ťažkostiach Vášho syna, ako aj o tom, s čím ste sa museli vy ako rodičia vyrovnať. Kedy ste si začali všímať prvé problémy, resp. drobné odlišnosti u Vášho syna oproti jeho rovesníkom?

ODP: Na prvé ťažkosti ma ako prvá upozornila moja manželka, ktorá sa predsa len viac času nášmu synovi venovala – vodila ho do škôlky, rozprávala sa s učiteľkami a ďalšími matkami, takže bola viac v kontakte so situáciou.

Okolo piateho roku, teda rok pred nástupom Riška do školy, mi už hovorila o prvých náznakoch, že podľa nej je náš syn nezrelý a bojí sa, či zvládne nástup do ZŠ. Z môjho pohľadu to bol klasický chalan – nebavilo ho kreslenie, vždy všetko len rýchlo načmáral, aby sa čo najskôr mohol ísť hrať. Chcel byť vonku, nebavilo ho sedieť niekde vnútri za stolom. Preto som ho spočiatku aj obhajoval a tvrdil som žene, že to moc rieši.

Neskôr však už aj učiteľky v MŠ upozornili, že pred nástupom do školy by u Riška odporučili absolvovať diagnostiku školskej zrelosti u psychológa. Ja som tom v tom čase stále dosť bagatelizoval, hovoril som, že však je to malý chlapec, chce sa hrať, jasné, že ho nebavia nejaké nudné úlohy. Koniec koncov, ja som bol v detstve úplne rovnaký.

OT: Boli ste nakoniec na tej spomínanej predškolskej diagnostike?

ODP: Áno, a musím priznať, že teraz som tomu v konečnom dôsledku rád, aj keď vtedy som bol nahnevaný, že prečo má náš syn behať po nejakých psychológoch, však mu nič nie je, že z toho proste vyrastie.  Výsledky potvrdili jeho nezrelosť a zaostávanie za rovesníkmi v oblasti grafomotorických zručností a zrakového vnímania, nič dramatické, ale predsa. A psychologička mu odporučila jednoročný odklad nástupu do školy.

OT: Ako sa to vyvíjalo ďalej? Mal Riško odklad, ostal ešte rok v škôlke?

ODP: Ja som síce trucoval, ale manželka si to s podporou psychologičky našťastie predsa len presadila, takže keď sa na to pozriem spätne, som rád, že mal Riško o ten jeden rok predĺžené to pohodové, hravé detstvo, lebo nástup do školy bol aj napriek jeho miernemu zlepšeniu v grafomotorických zručnostiach dosť tvrdý. Pre nás ako rodičov, ale aj preňho.

Nás to stálo kopec nervov pri domácich úlohách, pri ktorých to bol permanentný boj so synom, ktorý sa snažil od úloh unikať, ako sa len dalo. A pre Riška to bol tvrdý náraz jeho ega, sebavedomia. Do školy začal chodiť s odporom, napriek tomu, že v kolektíve bol od začiatku obľúbený, a aj vo väčšine predmetov celkom úspešný. Akonáhle však počul, že sa ide niečo písať, vyfarbovať a pod., zaťal sa, začal byť neistý, plačlivý.

Strašne dlho mu trvalo, kým sa ako tak naučil abecedu, stále si mýlil niektoré písmená, písal ich opačne, pri písaní bol extrémne pomalý, napriek tomu to písmo bolo strašne kostrbaté. Vynechávanie písmen pri diktátoch ani nemusím spomínať. Čo ostatní žiaci stihli napísať za 10 minút, on chudák dával dokopy aj pol hodinu, a napriek tomu dostal štvorku, z čoho bol len naštvaný a znechutený. Dokonca už o sebe začal hovoriť, že je hlupák a že školu nenávidí. To ma bolelo.

OT: Čo pedagógovia, riešili to s vami? Prípadne školský psychológ? Vychovávateľ?

ODP: Ale áno, prvácka pani učiteľka bola veľmi milá, snažila sa Riška povzbudiť, preto to v tom prvom ročníku ešte ako tak išlo. Ale keď prišiel II. a III. ročník, kde sa už aj gramatika extrémne sťažovala, pribudla náročnosť diktátov a tempo sa zrýchľovalo, Riško to už lepšie ako na trojky, štvorky nedokázal dávať, napriek tomu, že s mojou ženou sa doma učili aj 2-3 hodiny. Viete si predstaviť, čo to muselo preňho byť? 9- ročného chalana, ktorý chcel behať vonku s kamošmi, hrať hry na nete, proste sa trochu ventilovať, ale hneď ako prišiel zo školy a nemal náhodou v tom čase krúžok, sedel až do večere s manželkou pri úlohách? 

Zhodli sme sa, že takto to ďalej nepôjde, nechceli sme mať doma nešťastné, ubité dieťa s odporom ku škole. Tak sme najprv kontaktovali školskú psychologičku, ktorá už o Riškovom probléme niečo vedela, nakoľko to konzultovala s jeho triednou učiteľkou, bola ústretová, otvorene sme sa porozprávali a ona nám prekvapivo vliala istý optimizmus do žíl, keď nás uistila, že s obdobnými ťažkosťami sa stretáva dnes u množstva školákov, najmä chlapcov, nie je to nič dramatické a je veľmi dobre, že sme prišli a snažíme sa to riešiť. Hneď nám aj dala kontakt do CPP (centrum poradenstva a prevencie) v obvode, kde sme sa objednali a čakali na diagnostiku.

OT: Ako prebiehal samotný proces vyšetrení, resp. následné uzavretie diagnózy?

ODP: Proces bol poriadne zdĺhavý. Napriek tomu, že sme volali do poradenského centra hneď v ten deň po stretnutí so školskou psychologičkou, termín na vyšetrenie sme dostali skoro o 3 mesiace, u čoho sme ostali dosť vykoľajení. Mysleli sme, že všetko vybavíme do týždňa-dvoch a zrazu sme pochopili, že to bude dlhý boj.

Diagnostické stretnutia boli dve, najprv sme boli s Riškom u psychologičky, ktorá mu robila vyšetrenie intelektu, pozornosti, následne sme v ďalšom termíne absolvovali vyšetrenie u špeciálnej pedagogičky, ktorá už riešila konkrétne školské zručnosti a vedomosti nášho syna. Do tretice sme mali stretnutie kvôli samotným výsledkom, kde nám dali výstupné diagnostické správy aj s odporúčaniami pre školu, plus sme sa dohodli, že v pravidelných intervaloch bude Riško dochádzať k špeciálnej pedagogičke na korekcie jeho oslabení.

OT: Ak vám to nevadí, s akým výsledkom ste z poradne odchádzali? Máte pocit, že to k niečomu bolo, pomohlo vám to?

ODP: Ale áno, aj keď samotný proces bol podľa mňa riadne zdĺhavý. Môjmu synovi diagnostikovali poruchu učenia – dysgrafiu. Čo je možno paradoxné, ale po počutí týchto výsledkov nám obom s manželkou odľahlo, lebo sme zrazu vedeli, kde je problém a čo s ním ďalej. Už sme neboli v neistote, ale mali sme sa čoho chytiť a s čím ďalej pracovať.

Zároveň nám dosť pomohlo aj to, že psychologička nám v rámci výsledkov potvrdila, že Riško je v iných oblastiach veľmi šikovný, rozumný chlapec a že má len deficity v grafomotorických zručnostiach a zrakovom vnímaní, s ktorými sa ale dá pracovať a postupne ich korigovať. Zároveň nám odporučila postup, ako sa s ním aj doma učiť, rôzne finty, ako mu to písanie neznechutiť, ale skôr mu ho urobiť zaujímavým. Aj Riškovi veľmi dodalo sebavedomie, keď pochopil, že nie je hlúpy ani lenivý, ale má len drobné oslabenia, ktoré treba pocvičiť, hneď prestal s nami menej  bojovať.

OT: A čo v škole? Malo to nejaké dopady aj na fungovanie v škole?

ODP: Väčšina pedagógov bola ochotná a spolupráca s nimi prebieha dodnes celkom korektne. Jedine pani matematikárka akosi nevedela pochopiť, že oslabenie písania sa môže prejaviť aj pri počítaní (napr. že si Riško nesprávne zapíše príklad, vynechá číslicu… Ale po dohovore s triednou učiteľkou sa aj tam veci pohli. Teraz ide Riško už na II. stupeň, a aj keď jasné, že to jeho písanie nie je stopercentné, už sme všetci kľudnejší, vieme, ako s tým relatívne dobre pracovať a snažíme sa ho podporovať vo veciach, v ktorých je fakt dobrý a v ktorých si môže i zažiť pocit úspechu.

I keď vieme, že Shakespeare z neho určite nebude, už nemáme strach, že sa nedokáže nikde uplatniť a že nebude v živote úspešný, ak sa bude snažiť 😊

OT: Veľmi pekne vám ďakujem za vašu úprimnú výpoveď, myslím, že tým, čo ste si prešli, zažíva naozaj kopec rodičov. Je ešte na záver niečo, čo by ste chceli odkázať, prípadne poradiť ostatným v podobnej situácií?

ODP: Asi len toľko, nech sa neboja riešiť veci, keď sa im niečo nezdá, nech kontaktujú psychológa, poradia sa, hovoria otvorene a nech problém hlavne neignorujú. On sám nevymizne, dokonca sa ešte môže vystupňovať a potom sa s tým bude o to horšie pracovať.

Prečítajte si ďalšie blogové články: